Piatok večer, Janáčkovo divadlo, plná sála. Hoci nebolo jasné, čo od novej sci-fi inscenácie očakávať, svižné skladby rakúskeho virtuóza, ktoré sa niesli sálou ešte pred samotným začiatkom predstavenia, boli zaručenou známkou kvalitného zážitku.
Inscenácia herca a režiséra Miroslava Krobotu je trochu iná ako si ju pamätajú Viedenčania 18. storočia. Príbeh opery diváka zoberie na pustú planétu, kde pred rokmi stroskotala posádka vesmírnej lode „Sedem slnečných kruhov“ a po konfliktoch ohľadom velenia spolu dva tábory súperia o jej kontrolu. Po smrti kapitána nedostane oficiálne velenie prvá dôstojníčka Kráľovná noci, ale hierarchicky nižšie postavený Sarastro. Tento spor vyeskaloval únosom Kráľovninej dcéry Paminy a celú situáciu mohol vyriešiť jedine mladý atraktívny zelenovlasý muž. S pomocou kúzelnej flauty a papagája Papagena. Nakoniec tradične vyhrala päťminútová láska a mladí zelenovlasý pár scelil posádku.
Síce sa režisérovi podarilo neskĺznuť do prvoplánového rozprávkového klišé, čomu sa však nevyhol je prvoplánové fantazijné sci-fi, pričom celé predstavenie bolo akousi zvláštnou kombináciou Star Treku a West Side Story. Inscenácia miestami pôsobila ako pre masy upravená a o „vtipné“ vsuvky v češtine obohatená klasika, ktorá sa snaží o inovatívnosť. Problematickým bol aj sexizmus. Jeho prítomnosť v operách síce nie je raritou, no ak sa našiel priestor pre české (často sexistické) poznámky, mohli tvorcovia zvážiť aj reguláciu dobových stereotypov a trochu modernejšiu interpretáciu. Čo sa však oplatí vyzdvihnúť bola vizuálna a hudobná stránka opery. Scénografia, kostýmy, svetelný dizajn, no predovšetkým vokály Martiny Masarykovej (Kráľovná noci) a Jana Šťávy (Papageno), zaobalených do svižno-pôvabných melódií rakúskeho virtuóza spríjemnili aj miestami problematický scenár.
Ema Klubisová
Nejnovější komentáře